Hospodársky a sociálny život obyvateľov dediny
 |
 |
|
Hlavným druhom zamestnania obyvateľov Belej v stredoveku bolo roľníctvo, chov dobytka a ostatných domácich zvierat. Pôda sa spočiatku obrábala motykou, neskôr dreveným pluhom so železným lemešom. Ako ťažné zvieratá sa používali voly, kravy a u bohatších sedliakov i kone. Na drvenie hrúd sa používali drevené brány so železnými zubami a drevený valec (válek, gúlek). Využívanie rolí na každoročný osev bolo podmienené nielen oraním a bránením, ale aj pravidelným hnojením. Hnojilo sa maštaľným hnojom, ktorý sa ukladal celý rok na hnojisku vedľa domu a v zime ho gazdovia vyvážali na saniach na polia. Spotreba maštaľného hnoja stúpala úmerne s rozširovaním osevných plôch. Na jeho nedostatok upozorňujú i tzv. puncta prohibita Márie Terézie, v ktorých sa ukladá zemepánom, aby nenútili sedliakov vyvážať maštaľný hnoj najskôr na panské polia a až potom na vlastné. Na klčoviskách sa využíval na hnojenie hlavne popol zo spáleného dreva. Po prvej svetovej sa začali sporadicky používať aj umelé hnojivá, superfosfát a liadok. Z poľnohospodárskych plodín sa najviac pestovali obilniny. Raž, jačmeň, ovos, Hospodársky a sociálny život obyvateľov dediny proso a pohánka. Obilniny sa siali celé stáročia ručne, až v 19. storočí sa začali používať sejačky. Obilie na siatie sa starostlivo vyberalo a uskladňovalo. Pri siatí sa dávalo do štvorcovej plachty (rozsievka), ktorá mala štyri traky. Dva sa držali v ruke a dva mal rozsievač uviazané okolo krku. Obyčajne sa sialo na obidve ruky, raz na ľavú a raz na pravú ruku. Na žatie sa používal kosák, na konci 19. storočia aj kosa. Pokosené obilie sa táčalo, viazalo povrieslom zo slamy alebo sena a ukladalo sa do kôp (panákov). Obilie sa mlátilo cepmi v stodole alebo na holohumnici. Na konci 19. storočia sa začali používať ručné mláťačky, ktoré neskôr nahradili motorové. Vymlátené obilie sa vyčistilo, presušilo a napokon uskladnilo do veľkých truhiel (štrichov). Zemiaky sa začali pestovať vo väčšom množstve až koncom 18. a začiatkom 19. storočia. Práca spojená s ich sadením, okopávaním a zberom bola ťažká a namáhavá. Zemiaky sa uskladňovali v hĺbených pivniciach, v jame v komore alebo izbe. Zo strukovín sa pestovala fazuľa, hrach, bôb a zo zeleniny hlavne kapusta, cibuľa a niektoré druhy koreňovej zeleniny. Na sadenie kapusty boli vyčlenené osobitné polia (kapustniská). Boli dobre hnojené a blízko vody, aby sa dali ľahšie zavlažovať. Sedliaci sa okrem pestovania poľnohospodárskych plodín zamestnávali aj chovom dobytka a domácej hydiny. Všetky rodiny sa popri roľníctve a chove dobytka zaoberali aj drobnou remeselnou činnosťou, ktorá bola doplnkom ich hlavného zamestnania a spravidla neprekračovala rámec ich vlastnej spotreby. Svojpomocná domácka výroba i napriek skromným nárokom vtedajších obyvateľov však nestačila pokryť všetky ich potreby a tak postupne vznikali špeciálne remeslá a služby. Zo súpisu poplatkov, ktoré odvádzalo obyvateľstvo Belej v roku 1673 sa dozvedáme, že v dedine boli okrem roľníkov aj dvaja obuvníci, traja vinári, krčmár a traja mlynári. Najpočetnejšie zastúpenie v dedine mali mlynári, čo súviselo s jej s poľnohospodárskym charakterom a s dostatkom vodných tokov vhodných na stavbu mlynov. Vlastníkom mlynov bol miestny zemepán, ktorý ich dával do árendy richtárovi alebo bohatším sedliakom. Mlynárske remeslo bolo pomerne výhodné a tak počet mlynov v dedine stále narastal. V 19. storočí bolo na území obce celkom sedem mlynov. Zo zápisnice panského súdu vo Varíne z 12. mája 1664 sa dozvedáme jeden z mlynárov v Belej sa volal Juraj Antal. V uvedenom roku ho nechala zavraždiť jeho vlastná žena, dcéra belianskeho richtára Jána, za dvanásť zlatých a pol lukna žita. Veľmi častou remeselnou činnosťou na dedine bolo kováčstvo. Hoci sa v spomínanom súpise poplatníkov z roku 1673 neuvádza kováč, ťažko si predstaviť, že by v takej veľkej dedine nikto nevykonával toto remeslo. Tento predpoklad potvrdzuje i dochovaná kvitancia, v ktorej sa Juraj Vrábel a Michal Kubička zaručujú splatiť dlžobu za belianskeho kováča Juraja Miškovica. Kováčska dielňa (vyhňa) bývala umiestnená na okraji dediny, pri cestnej križovatke, aby k nej mali dobrý prístup tí, ktorí potrebovali podkúvať kone, opravovať železné súčiastky vozov a ostatné roľnícke a domáce náradie. Spomedzi ďalších remeselníkov sa spomínajú v Belej ešte obuvníci. Konkrétnejšie údaje o ich činnosti sa však nenachádzajú v žiadnom dochovanom písomnom materiáli zo staršej doby. Existencia troch vinárov (výčapníkov) v Belej potvrdzuje skutočnosť, že tento druh obchodnej činnosti prosperoval v každej dobe. Právo výčapu patrilo v stredoveku medzi regálne práva, t.z. že bolo obmedzené. Zemepán mohol čapovať víno a ostatné nápoje po celý rok. Poddaní mohli čapovať víno len od Michala do Vianoc. Právo čapovať sa vykonávalo v obecnej krčme (výčape) alebo v prípade poddaných po domoch, podľa určeného poradia. Krčma bolo vlastníctvom miestneho zemepána, ktorý ju dával do nájmu za pomerne vysoký poplatok. Nájomcami boli bohatí dedinčania alebo židovskí krčmári, ktorí mali dostatok skúseností s obchodovaním a mali aj dostatok kapitálu. Výroba piva, vína a pálenky prinášala zemepánovi značný zisk, preto sa snažil odstrániť konkurenciu svojich poddaných tým, že vyberal od nich stále vyššie poplatky za pálenie. Ak mal poddaný páleničný kotlík a používal ho na pálenie musel platiť zemepánovi každoročne dve zlatky, čo nebolo ľahké. Výmena tovarov a ostatných produktov, ktoré dorobilo dedinské obyvateľstvo bolo v stredoveku slabo rozvinuté, pretože naturálny charakter hospodárenia nepodnecoval v dostatočnej miere rozvoj obchodu. Vážnou prekážkou obchodovania bol aj nedostatok dobrých ciest, čo predlžovalo dobu presunu a platenie mýtnych poplatkov na hraniciach iných panstiev. Obec Belá nemala nikdy tržné právo, a tak museli Beľania chodievať so svojimi výrobkami a produktmi na týždenné trhy alebo výročné jarmoky do Varína, Tepličky a Žiliny. Začiatkom 16. storočia udelil uhorský panovník Vladislav II. Pongrácovcom kutacie právo, ktoré im dovoľovalo hľadať a ťažiť drahé kovy na území svojho panstva. Udelené právo využili Pongrácovci pri ťažbe striebra v doline Kur a v Hoshore pri Belej. Keďže domáce roľnícke obyvateľstvo nemalo potrebné skúsenosti s ťažbou drahých kovov, pozvali si Pongrácovi na svoje panstvo nemeckých baníkov. Dochovaný písomný materiál spomína Baltazára Krautvogela, Benedikta Schwarza a Jakuba Krausa, ktorý bol v roku 1603 i správcom baní na striebro. Z jeho listu o postupe prác pri ťažbe striebra, ktorý adresoval Hieronymovi Pongrácovi sa dozvedáme, že príprava i samotná ťažba si vyžiadala značné finančné prostriedky. Pongrácovci buď nedisponovali v tom čase takým množstvom finančných prostriedkov alebo považovali investíciu do ťažby za príliš riskantnú, preto uzavreli dohodu o ťažbe s ďalšími záujemcami: Rafaelom Nedeckým, Jánom Rutkajom, Matejom Moškom a Baltazárom Krautvogelom. Celková suma prác a vložených vkladov bola 476 florénov. Príjmy za 18 týždňov ťažby v roku 1603 predstavovali sumu 549 florénov. Dokedy sa ťažilo striebro v doline Kúr a v Hoshore pri Belej nevieme, pretože sa nepodarilo objaviť žiadne ďalšie doklady o jej existencii. Sociálna skladba dedinského obyvateľstva v období vrcholného a neskorého stredoveku bola pomerne diferencovaná. Úroveň rozvinutosti sociálnych vzťahov sa však líšila podľa jednotlivých panstiev a obcí. Základom sociálnej diferenciácie dedinského obyvateľstva bolo majetkové rozvrstvenie dediny. Najpočetnejšou a najvýznamnejšou skupinou dedinského obyvateľstva boli sedliaci (coloni). Za plnohodnotného sedliaka sa považoval ten, čo mal aspoň jednu štvrtinu alebo viac usadlosti (neskôr aj menej). Sedliaci obrábali prepožičanú pôdu a za jej užívanie odvádzali zemepánovi vopred stanovené dávky a poplatky. Sedliaci sa členili na viaceré skupiny. Na najvyššom stupni hierarchického usporiadania boli najbohatší sedliaci. Hospodárili na najvýnosnejšej pôde, čo im umožňovalo získať ďalší majetok a tak zväčšovať svoje usadlosti. Rozhodujúca časť roľníckeho obyvateľstva stredovekých dedín však patrila k strednej a chudobnejšej vrstve. Druhou skupinou boli želiari (inquilini). Od sedliakov sa líšili tým, že mali menej pôdy alebo žiadnu. Svoje postavenie si zlepšovali vykonávaním námedznej práce u zemepána alebo u bohatých sedliakov. Najnižšou skupinu roľníckeho obyvateľstva stredovekej dediny boli podželiari (subinquilini) alebo hofieri,hoštáci. Nemali nijaký nehnuteľný majetok. Živili sa ako sluhovia a paholkovia. Bývali u pánov, pretože nemali ani svoj vlastný dom. V súpise poplatkov z roku 1673 sa uvádza, že v Belej boli vtedy štyri usadlosti väčších sedliakov a štrnásť usadlostí ostatných sedliakov. Želiarov bolo 18 a podželiarov 8. V roku 1828 bolo v Belej 266 usadlostí (domov) sedliakov, 9 želiarov a 15 podželiarov. Základná výmera poľnohospodárskej pôdy v stredoveku sa nazývala usadlosť (sessio). Jej plošný rozsah sa pohyboval od 12 do 40 jutár ornej pôdy (5 až 17 hektárov). Veľkosť usadlosti nebola presne stanovená. Líšila sa podľa miestnych podmienok, bonity pôdy a podľa prevládajúceho typu vlastnenia. Usadlosť sa zvyčajne skladala z dvoch častí. Z vnútornej usadlosti (intravilán), ktorú tvoril dom, hospodárske stavby, záhrady alebo iné pozemky patriace k domu priamo v obci a vonkajšej usadlosti (extravilán), ktorú tvorila orná pôda, vinice, lúky a pasienky mimo obec. Usadlosť pôvodne predstavovala jedno sedliacke hospodárstvo, neskôr sa delila na polovice, štvrtiny, osminy alebo menšie časti. Do rozlohy jednej osminy obhospodarovali usadlosti sedliaci, menej ako jednu osminu mali v držbe želiari. Usadlosť bola základnou daňovou jednotkou pre zemepána. K nej sa vzťahovali platy, dávky a roboty. Plat bol poplatok, ktorý platil poddaný svojmu zemepánovi. Jeho výška bola rôzna. V 17. storočí sa pohybovala od 2 do 20 zlatých od usadlosti. Okrem tohto platu (pozemková daň) platil poddaný zemepánovi aj za vykonávanie ďalších ekonomických činností (napr. od mlyna, krčmy, kotlíka na pálenie pálenky), a keď sa dopustil priestupku, potom aj finančnú pokutu. V roku 1673 tvorili poplatky jednotlivých skupín obyvateľov v Belej celkovú sumu 97 florénov a 33 denárov. Z tejto sumy tvorili poplatky od usadlostí štyroch najbohatších sedliakov 12 florénov (zlatých) a od usadlostí ďalších trinástich sedliakov 27 florénov a 50 denárov. Poplatky želiarov tvorili 10 florénov a 8 denárov a podželiarov 80 denárov. Dvaja obuvníci platili spolu 80 denárov, traja vinári 1 florén a 20 denárov, za nájom panskej krčmy sa platil poplatok 40 florénov a za nájom troch panských mlynov 3 florény a 75 denárov a od vodnej píly 2 florény. Výška poplatkov, ktorá bola po Varíne najvyššia v tejto časti žilinskej kotliny svedčí o tom, že dedina prosperovala pomerne dobre a zároveň to i bližšie objasňuje motív ustavičných zemepanských sporov o jej vlastníctvo. Z naturálnych dávok bol najdôležitejší desiatok, ktorý sa platil cirkvi a druhý desiatok (t.j. deviatok), ktorý sa platil zemepánovi zo všetkých druhov plodín a od niektorých zvierat. Okrem nich odvádzali poddaní aj ďalšie naturálne dávky a mimoriadne dary pre zemepána pri rôznych slávnostných príležitostiach. Neobľúbenou a zaťažujúcou povinnosťou pre poddaných bola robotná povinnosť. V 16. storočí boli poddaní povinní pracovať na pánskom majetku jeden celý deň v týždni. V 17. a 18. storočí sa robotná povinnosť ustavične zvyšovala, čo zaťažovalo poddaných natoľko, že im na obrábanie vlastných pozemkov zostávalo len málo času. Zvyšovanie poddanského zaťaženia viedlo k častej nespokojnosti sedliakov a k ich celkovému nezáujmu o zavádzanie produktívnejšieho spôsobu hospodárenia na svojom gazdovstve. V druhej polovici 18. storočia boli vzťahy medzi šľachtou a poddanými v Uhorsku natoľko komplikované a rozdielne podľa krajoch, že sa ich rozhodla panovníčka Mária Terézia upraviť jednotným spôsobom. Úprava sa nazýva urbár a jeho zavedenie do praxe sa realizovalo v rokoch 1767 až 1772. Urbárska regulácia vychádzala z myšlienky primeranosti a proporcionality sedliackej usadlosti a poddanských povinností. Čím bola pôda kvalitnejšia, tým bol menší rozsah usadlosti. V Trenčianskej župe bola pôda klasifikovaná do štyroch tried o rozsahu usadlosti 16, 18, 20 a 22 jutár a 6 alebo 8 koscov lúk (6 koscov lúk = 3 fúry sena). Robota bola ustanovená na jeden deň s dvojzáprahom v týždni. Pred zavedením urbára sedliak s celou usadlosťou robotoval zemepánovi aj celý týždeň. Urbársku reguláciu vykonávali po dedinách stoliční úradníci a vyjadrovali sa k nej zástupcovia obce a príslušný zemepán. Na základe zistených údajov vypracovali nový urbár. V urbárskej tabuľke bolo zapísané všetko roľnícke obyvateľstvo obce z hľadiska osobného poddanského postavenia a z hľadiska pozemkovej držby. Z dochovanej urbárskej tabuľky pre Belú vieme zistiť, že v čase súpisu v nej žilo 210 rodín večných poddaných, 57 želiarskych rodín s domom a 19 želiarskych rodín bez domu, teda asi 1700 až 2000 ľudí. Veľkosť poddaného gruntu (sedliackeho domu) sa pohybovala od 1/8 do 6/8 usadlosti. Jeden celý grunt tvorilo 16 rolí alebo dielov intravilánu, pričom do každého dielu sa mohli vysiať dve prešporské merice, ďalej lúky na šesť koscov, ktoré sa mohli kosiť dvakrát v roku. Ak bola výmera jedného sedliackeho gruntu menšia, jednotlivé diely sa mohli nahradiť lúkami a naopak. Podobne to bolo i v prípade, že sedliak nemal celý grunt. Ak mali poddaní vyklčované kopanice, tieto im zemepán nesmel počítať ku gruntu, iba v prípade, že to bolo veľmi dávno. Extravilán mimo obce tvorili len role a lúky. Lesy a pasienky neboli súčasťou sedliackeho gruntu. Sedliaci v nich mali stanovené len určité úžitky. Ich základom bolo zásobovanie palivovým a stavebným drevom. Na zber suchého dreva, ležiaceho na zemi a menej hodnotného dreva sa mohlo chodiť len v určité dni a na osobitné povolenie zemepána. Stavebné drevo dostávali sedliaci bezplatne, ale zemepán určil koľko ho bude a akej kvality. Bukvice a žalude sa zberali na základe dohody so zemepánom. Lesné plody pre vlastnú spotrebu sa zberali bezplatne, a to aj v panských lesoch. K ďalším stanoveným úžitkom patrila vyčlenená časť pastvín pre dobytok poddaných a právo poddaných čapovať vlastné víno od Michala do Vianoc. Roboty a služby boli v treťom bode urbára. Každý sedliak bol povinný slúžiť svojmu zemepánovi jeden deň v týždni s dvoma kusmi dobytka, s vlastným povozom, pluhom a ďalším poľnohospodárskym náradím. Deň sa počítal od východu do západu slnka, vrátane chôdze do roboty a času na nakŕmenie a napojenie dobytka. Namiesto práce s dobytkom bol poddaný povinný vykonávať dva dni pešej roboty. Počet predpísaných dní robôt a služieb bol podelený tak, aby najmenej jedna štvrtina povinností pripadla na zimné obdobie a ostatné tri štvrtiny na jarné, letné a jesenné obdobie. Želiari, ktorí vlastnili dom boli povinní vykonávať pešiu robotu pre zemepána osemnásť dní do roka a želiari bez domu dvanásť dní. Okrem zvyčajnej roboty boli poddaní povinní vykonávať pre zemepána jednu dvojdňovú furmanku, museli odviesť jednu siahu dreva do panského dvora alebo majera a zaviesť do panskej sýpky alebo stodoly deviatok zo všetkej svojej úrody. Urbárska regulácia upravovala i systém poddanských dávok. Každý poddaný alebo želiar, ktorý vlastnil dom musel platiť ročnú domovú činžu v peniazoch. Okrem nej sa z celého gruntu každoročne odovzdávali zemepánovi dve kurence, dva kapúne, dvanásť vajec a jedna holba topeného masla. V prípade menšieho gruntu sa dávky primerane krátili. Sedliaci museli tiež poskytovať rôzne dary pri významných rodinných príležitostiach zemepána. Urbár ustanovoval aj tzv. puncta prohibita (zakázané body). Bolo ich spolu pätnásť a podľa nich nesmel zemepán vyberať taxy alebo podiely z dedičstva z titulu poručníctva alebo opatrovníctva. Nemal právo vyberať poplatky za povolenie čapovať víno, poplatky od kosáka, desiatok z husieho peria. Rovnako nemohol vyberať poplatky na vydržiavanie vojska, exekútorov, drábov, poľovníkov, správcov. Nemohol požadovať od poddaných, aby vyvážali hnoj na panské polia, aby mleli obilie v panskom mlyne. Nemohol brániť poddaným v slobodnom predaji svojich výrobkov a nútiť ich, aby odkupovali od neho potraviny a liehoviny. Urbár ponechal zemepánovi právo súdiť a trestať svojich poddaných. Ak bola sporná vec príliš komplikovaná, prejednávala sa na panskej stolici. Ľahšie previnenia sa trestali troma dňami ručnej roboty (poškodzovanie panských lesov, pasenie dobytka v panskom lese, chovanie poľovných psov, čapovanie liehovín mimo zákonnej doby). Väčšie previnenia sa trestali palicovaním alebo väzením, napríklad za nedostavenie sa do roboty dostal vinník dvanásť palíc, za pytliačenie v panských potokoch bol trest rovnako dvanásť palíc. Urbár zrušil dedičné richtárstvo. Richtára a prísažných volila obec prostou väčšinou hlasov na jeden rok. Okrem richtára a prísažných ustanovila urbárska regulácia obciam povinnosť držať si notára, ktorý mal dozerať na záujmy kráľovského dvora, napríklad pri vyberaní kontribúcie (vojenskej dane). Terminológia stredovekej dediny V stredovekej latinčine sa pre označenie dediny najčastejšie používalo slovo villa (vicus). castellanus – pôvodne obyvateľ hradu, neskôr termín pre označenie hradný správca cenzus – stredoveká dávka, majetková daň |
