Najstaršie obdobie (obdobie pred vznikom Belej)

Najstaršie osídlenie východnej časti žilinskej kotliny, kam patrí z geografického hľadiska i obec Belá, siaha do dávnejšej minulosti. Prvé doklady o prítomnosti človeka v tejto oblasti pochádzajú z čias mladšej doby kamennej. Predstavujú ich kamenné jadrá, z ktorých si praveký človek vyrábal štiepané nástroje pre svoju každodennú potrebu. Našli sa v lokalitách dnešných Krásňan, Belej a Lysice. V štrkovitých nánosoch rieky Varínky sa našli aj kostrové pozostatky mamuta, čo dosvedčuje prítomnosť tohto všeobecne známeho pravekého zvieraťa i v tejto oblasti žilinskej kotliny.

Pozostatky menších sídlisk pravekého človeka, ktorý už prechádzal k usadlejšiemu spôsobu života a dokázal sa živiť chovom zdomácnených zvierat a pestovaním plodín, sa podarilo odhaliť v Gbeľanoch, Varíne a taktiež i v Belej. Z obdobia okolo prvého tisícročia pred Kristom pochádza sídlisko ľudu lužickej kultúry, ktorého zvyšky boli nájdené v sedle medzi Magurou a Dielom v obci Lysica, ktorá susedí bezprostredne s Belou. Objavené pozostatky pravekého osídlenia vo východnej časti žilinskej kotliny potvrdzujú fakt, že toto územie bolo oddávna vhodné na trvalé osídlenie, tak z hľadiska prírodných daností ako i hospodárskych podmienok.

V mladšej dobe železnej prenikla do našich končín púchovská kultúra. Púchovská kultúra vznikla a rozvíjala sa pod vplyvom Keltov, ktorí sa v tom období usídlili na juhozápadnom Slovensku. Sídliská púchovskej kultúry boli objavené v Belej, Lysici a Stráži. Pri sídliskách sa často budovali malé opevnenia z kameňa a hliny, ktoré chránili obyvateľstvo v čase nebezpečenstva. Umiestnené boli na vyvýšených miestach. V roku 1982 bol uskutočnený prieskum polohy Hrádok, ktorá sa nachádza pri osade Zlieň za vrchom Polom. Na skalnom strmom hrebeni sa podarilo objaviť pozostatky menšieho opevnenia a niekoľko kúskov keramiky pochádzajúcej z obdobia mladšej doby železnej.

Mimoriadne cenným nálezom z obdobia púchovskej kultúry bol objav zvyškov pecí na tavbu železa vo Varíne. Varínske hlinené pece na výrobu surového železa sú prvým dokladom výroby železa v oblasti východnej časti žilinskej kotliny.

Po zániku púchovskej kultúry na konci 2. storočia pred Kristom sa výrazne zmenil i charakter osídlenia nášho regiónu. Nevieme však o ňom povedať nič konkrétnejšie, pretože sa k nemu nepodarilo nájsť viac pôvodného materiálu. Situácia sa zmenila až príchodom obyvateľstva slovanského pôvodu na územie našej terajšej vlasti, niekedy v 6. a 7. storočí po Kristovi. Osídlenie východnej časti žilinskej kotliny slovanským obyvateľstvom je doložené nálezmi pozostatkov keramiky z 8. a 9. storočia v Belej, Lysici, Strečne a Varíne.

V polovici minulého storočia objavil obyvateľ Belej J. Kubáň pri výkopových prácach počas výstavby obecného vodovodu na konci Belianskej doliny železný hrot kopije. Hrot sa zachoval v pomerne dobrom stave a boli v ňom ešte viditeľné zvyšky drevenej násady. Odborníci ho datovali do obdobia 9.-13. storočia, čo je dôkazom toho, že ani severná oblasť Slovenska nebola pred 13. storočím ľudoprázdna, ako to často zdôrazňovala maďarská historiografia.

Najrozsiahlejšie pohrebisko z doby hradištnej, teda z obdobia slovanského osídlenia východnej časti žilinskej kotliny bolo objavené v neďalekých Krasňanoch v polohe Háj. V tridsiatych rokoch minulého storočia tu preskúmal 51 mohýl profesor Budinský-Krička. V mohylových hroboch objavil keramiku, nože, sekery, hroty šípov, kopije, kovania, ostrohy. Spôsob pochovávania a posmrtná výbava jednotlivých mohýl je svedectvom, že vtedajšia spoločnosť bola už sociálne diferencovaná.

Výsledky archeologických výskumov v druhej polovici minulého storočia, i keď sa nerealizovali systematicky a komplexne vo všetkých lokalitách, potvrdili skutočnosť, že od 8. do 10. storočia vzniklo kontinuitné osídlenie v prevažnej časti územia žilinskej kotliny. Toto výlučne slovanské osídlenie vytvorilo základ na formovanie sa neskorších hradných panstiev, dedín a osád v tejto oblasti.

Severná časť stredného Slovenska patrila v 8. a 9. storočí z územného a mocenského hľadiska do Nitrianskeho kniežatstva. Po jeho násilnej anexii silnejším západným susedom sa stala súčasťou štátneho útvaru, pre ktorý sa v našej odbornej literatúre zaužívalo označenie Veľká Morava. Po jej rozpade v 10. storočí bola celá oblasť severného Slovenska postupne začlenená do uhorského štátu, ktorého súčasťou bola takmer celé tisícročie.

Územím severného Slovenska viedli od najstarších čias viaceré významné cesty, ktoré ho spájali s oblasťami na severozápade, juhu i východe. Väčšina z nich viedla popri vodných tokoch a smerovala tadiaľ, kade to dovoľovali prírodné podmienky. Najvýznamnejšou z ciest bola považská cesta, ktorá viedla popri rieke Váh z východu na západ Slovenska. Ďalšia významná cesta viedla popri rieke Kysuca smerom do Tešínska a Poľska. Z menších lokálnych ciest viedla jedna popri Žilinke (dnes Rajčianka) smerom na Rajec a druhá popri Hradečnici (dnes Varínka) smerom na Oravu.

Po zániku Veľkej Moravy došlo v Uhorsku k vytvoreniu komitátneho systému správy. Neskoršia obec Belá patrila do územnej a administratívnej príslušnosti Trenčianskeho komitátu. Z hľadiska územnej cirkevnej organizácie patril Trenčiansky komitát do pôsobnosti uhorskej cirkevnej provincie so sídlom v Ostrihome. Pretože sa jednalo väčšinou o územie, ktoré predtým patrilo nitrianskej diecéze (biskupstvu), nastal po jej opätovnej obnove na začiatku 12. storočia problém s novým vymedzením hraníc diecézy. Napokon sa diecéznym územím nitrianskeho biskupstva stala iba Nitra s bezprostredným okolím a Trenčiansky komitát, kam patrila, ako sme už spomínali, i obec Belá.

Najstaršie písomné správy o osídlení severnej časti Trenčianskej stolice pochádzajú z 13. storočia. Osídlenie tejto oblasti a existujúci stav majetkovej držby ešte za čias Ondreja II. osvetľuje listina Belu IV. z roku 1267, v ktorej sa spomína zámena majetkov s názvom Varín, Teplička nad Váhom a Žilina za Oravu s hradom a za iné dediny v Liptove a v Turci. Keďže sa jednalo o veľké územné celky možno sa oprávnene domnievať, že okrem spomínaných lokalít, teda Varína, Tepličky a Žiliny, zahŕňali i ďalšie sídliská, hoci ich listina priamo neuvádza. Zem, ktorá sa v listine nazýva Varín (Varna) označovala Starý hrad (maď. Ówár) s jeho panstvom. Hradné panstvo Varín tvorilo vtedy rozsiahle územie, ktoré ohraničovala na východe rieka Orava, na juhu rieka Váh, na západe rieka Kysuca a na severe siahalo až k hraniciam poľského kráľovstva. Starý hrad bol hlavným kráľovským hradom v severnej časti Trenčianskej stolice. Plnil funkciu pohraničnej pevnosti Uhorska a chránil významnú obchodnú cestu, ktorá viedla popri Váhu z východu na západ. V 14.storočí začal význam Starého hradu postupne upadať. Jeho úlohu prevzalo Strečno, ktoré taktiež patrilo kráľovskej korune. Neskôr sa na jeho úkor rozšírilo aj budatínske hradné panstvo. Starohradskému panstvu zostala len časť dovtedy existujúcich dedín a osád, počnúc od Varína smerom na severo-východ. Doosídľovanie dovtedy neosídlených alebo len riedko osídlených oblastí vo východnej časti žilinskej kotliny prevzalo hradné panstvo Strečno.

Spomínali sme, že slovanské osídlenie územia žilinskej kotliny tvorilo základ na formovanie sa neskorších stredovekých osád, dedín a hradných panstiev v tejto oblasti. S určitosťou vieme povedať, že rovnako tomu bolo i v prípade Belej. Kedy však začal a ako prebiehal proces prvotného osídľovania Belej, nevieme. Príčinou je všeobecný nedostatok písomného materiálu dotýkajúceho sa obdobia pred 13. storočím a tiež skutočnosť, že v sídliskovej aglomerácii Belá sa dodnes neuskutočnil systematickejší archeologický prieskum, ktorého výsledky by dokázali zaplniť prázdne miesta v dejinách obce.

Z dochovaného písomného materiálu z neskorších čias je zrejmé, že Belá bola vždy poddanskou dedinou, ako napokon väčšina vtedajších dedín v severnej časti Trenčianskej stolice. Územne bola príslušnosťou Starohradského panstva, ktoré patrilo v 14. storočí ešte stále kráľovskej korune, ale dôchodky z nej boli majetkom varínskej fary, ktorej ich Belá každoročne odvádzala v stanovených termínoch. Táto skutočnosť bola príčinou neskorších vážnych sporov medzi správcami varínskej fary a majiteľmi Starého hradu.