Pongrácovci a náboženský vývoj

Keď sa stal šľachtický rod Pongrácovcov definitívnym vlastníkom starohradského panstva, prevzal do svojej správy i tú časť dôchodkov z Belej, ktorá bola pôvodne v držbe varínskej fary, ako to potvrdzovala už niekoľkokrát spomínaná listina zo 7. januára 1378. O tom, kedy a ako sa tak stalo, sa dozvedáme z najstarších dochovaných vizitačných protokolov varínskej cirkvi. Eliáš Lani, ktorý vizitoval varínsku cirkev v roku 1611 uviedol vo vizitačnom protokole, že voľakedy patrila k varínskej fare i dedina (ves) Belá, v ktorej žilo 20 sedliakov a 20 hofierov(želiarov). V roku 1576 odvádzala dedina varínskej fare viaceré peňažné a naturálne dávky. Na sviatok sv. Juraja (24. apríl) 6 florénov, na deň narodenia Panny Márie (8. septembra) každý sedliak po dve kurčatá a jeden tvaroh, na sv. Michala (29. september) 6 florénov, na Vianoce (24. decembra) jeden florén, každý sedliak po dve sliepky a jednu fúru dreva, na prvú pôstnu stredu tri korce semenca a tri korce hrachu a na Veľkú noc (pohyblivý dátum) jedno teľa, päťdesiat denárov, dvesto vajec a dvesto korcov ovsa. K týmto dávkam sa ďalej pripočítavali farské polia, kde sa vysievalo okolo 15 lukien ovsa a jedna lúka, z ktorej sa zobrali dve fúry sena. Okrem uvedených dávok mal belský richtár priviesť do farského mlyna mlynský kameň, ako mu ukladala starodávna obyčaj a obec mala vyplácať varínskemu rektorovi plat 32 denárov.

V roku 1621 a 1628 vizitoval varínskuku cirkev superintendent Ján Hodík, ktorý vo vizitačných protokoloch uviedol, že obec Belá prispievala okrem dôchodkov na faru, farára, rektora i na dôchodok diakona a to jedným zlatým alebo jednou geletkou masla a štyrmi fúrami dreva.

Varínska fara nebola v druhej polovici 16. storočia spokojná s výškou dôchodkov, ktoré jej plynuli z Belej a ani so zdĺhavým spôsobom ich odovzdávania, preto požiadal farár Ján Táborský grófa Gašpara Pongráca, aby prevzal spomínané dôchodky, aby ich zveľadil a aby za ich užívanie vyplácal varínskej fare každý rok na svätého Juraja 50 florénov. Gašpar Pongrác súhlasil s prevzatím dôchodkov, s navrhovanou výškou poplatku za ne i ďalšími stanovenými náhradami a v sobotu po svätom Františkovi v roku 1576 bola v kaštieli v Krasňanoch podpísaná za prítomnosti hodnoverných svedkov právoplatná zmluva. Pongrácovci, ako to bývalo ich častým zvykom, zmluvu porušovali, nedodržiavali jej podmienky a odmietali vyplácať varínskej fare dohodnutý dôchodok. Kontubernium sa viackrát sťažovalo trenčianskemu županovi Štefanovi Ilešházimu a žiadalo ho o ochranu pred koristníckymi záujmami Pongrácovcov. Župan prisľúbil prešetrenie pretrvávajúceho stavu, ale vo veci postupného uchvacovania majetku varínskej fary Pongrácovcami neurobil nič, čo by tomu zabránilo.

Snahy Pongrácovcov o oficiálne získanie majetku varínskej fary, ktorý ohraničovala rieka Hradečnica a potoky Bačín a Bránica, teda dnešnej centrálnej dediny, vyvrcholili koncom sedemdesiatych rokov 16. storočia. Za ich zásluhy a trvalú priazeň im potvrdil cisár Rudolf II. darovacou listinou zo 16. septembra 1577 vlastníctvo a dedičný nárok na všetku poľnohospodársku pôdu v Belej, lúky, pastviny, lesy, vrchy, doliny, vinice a vodné toky využiteľné na rybolov alebo na pohon mlynov.

Rudolf II. (ako uhorský kráľ Rudolf I.) sa v donačnej listine nezmieňoval ani jednou vetou o predchádzajúcich vlastníckych nárokoch varínskej fary na Belú, ktoré vyplývali z listiny z roku 1378. Dôvodov mohlo byť niekoľko. Rudolf II. nebol oboznámený s dovtedy existujúcim stavom, čo vzhľadom na postavenie a zásluhy Pongrácovcov nevyvolávalo vážnejšie pochybnosti o ich nárokoch na spomínaný majetok. Mohol však konať i s jasným úmyslom zbaviť varínsku faru jej majetku a tak oslabiť jej postavenie. V druhej polovici 16. storočia sa totiž začali šíriť myšlienky reformácie i v našich končinách. Medzi významnejšie strediská protestantizmu na severe Trenčianskej župy patrilo zemepanské mesto Žilina a tiež i mestečko Varín. Väčšia časť obyvateľstva týchto miest prijala evanjelickú vieru augsburského vyznania (luteránstvo). Vo Varíne patril evanjelickej cirkvi kostol, fara, škola a v rokoch 1576 až 1708 mala aj vlastných farárov a diakonov. V rokoch 1611 až 1672 mala filiálky v Belej i v Terchovej, v ktorých pôsobili ako diakoni Ján Neborini Lutilensis, Samuel Táborský, Ján Langius, Ján Ladislai Púchovský, Peter Dolnáni, Georg Bartholomaei, Mukuláš Matthaeides Prečínsky, Ján Habrmann a Ján Cinna. Katolícka cirkev sa snažila zastaviť šírenie reformácie na Slovensku všetkými dostupnými prostriedkami. Významnou mierou jej pomohol samotný cisár Rudolf II., ktorý odmietol potvrdiť evanjelikom Donácia Rudolfa II. na Belú náboženské slobody požadované uhorským snemom a nariadil prísne dodržiavať všetky dovtedajšie protireformačné zákony. Súčasne nariadil vypovedať evanjelických kňazov z miest a obcí a skonfiškovať majetok evanjelických kontubernií. Za tejto situácie nebolo veľkým problémom odmeniť katolíckych Pongrácovcov majetkom, ktorý takmer dve storočia patril varínskej fare. Darovanie bolo o to jednoduchšie, že táto cirkev medzičasom prijala reformovanú evanjelickú vieru, čím sa dopustila priestupku, za ktorý musela byť potrestaná. Všetkých práv a majetkov bola varínska evanjelická cirkev násilne zbavená v roku 1673. Počas Rákociho povstania na krátky čas obnovila svoju činnosť, ale v roku 1708 ju jezuiti definitívne zbavili legitímneho nároku na vlastnú existenciu. Ich protireformačný tlak bol natoľko silný, že hoci sa neskôr pomery zmenili a prenasledovanie nekatolíkov sa zmiernilo, evanjelická cirkev v našich končinách už nikdy nedosiahla svoj predchádzajúci vplyv a veľkosť.