Prvopočiatky (14.-15. storočie)

Existencia Belej na území starohradského panstva je prvýkrát písomne doložená listinou zo 7. januára 1378. Vtedajší uhorský panovník Ľudovít I. v nej nariaďuje, aby sa vykonala opätovná obchôdzka, vytýčenie a obnovenie hraníc majetku s názvom Belá, ktorý patril Kostolu blahoslavenej Panny Márie vo Varíne. Z listiny a reambulácie vyplýva, že išlo o staršiu dedinu, hoci sa listina o jej vzniku a ani o jej ďalšej existencii už bližšie nezmieňuje. Listina sa nezachovala v origináli, ale len v správe Dominika, prepošta kláštora blahoslavenej Panny Márie z Turca a Turčianskeho konventu z 12. apríla 1378, ktorou hodnoverné miesto pri Turčianskom konvente oznámilo, že vyplnilo panovníkov príkaz. Ohraničenie sa uskutočnilo v pondelok 23. februára 1378 za účasti Jána, syna Mojša a kňaza Jána, ktorého vyslal na obhliadku prepošt Dominik a Turčiansky konvent. Účastníci obišli hraničné medzníky, a keď sa zo strany spolu susediacich nevyskytli žiadne námietky, odovzdali majetok do trvalej držby kňazovi Šimonovi, farárovi Kostola blahoslavenej Panny Márie vo Varíne.

Pretože sa jedná o najstaršiu dochovanú listinu spomínajúcu našu obec uvádzame ju v celom znení. Slovenský preklad listiny vyhotovil univerzitný profesor Richard Marsina.

„My Dominik, z Božej Prozreteľnosti prepošt kláštora blahoslavenej Panny Márie z Turca a konvent tohože miesta všetkým verným Kristovi, prítomným tak isto ako budúcim, čo uzrú túto listinu, spásu v štedrom Udeľovateľovi spásy. Chceme dať touto listinou na všeobecnú známosť, že sme so všetkou úctou, aká (jej) prislúcha prijali (nám adresovanú) listinu zvrchovaného kniežaťa pána Ľudovíta, z Božej milosti uhorského kráľa, pre urodzeného muža pána Šimona, farára kostola blahoslavenej Panny Márie vo Varíne, tohto znenia:

Ľudovít z Božej milosti kráľ Uhorska, Poľska, Dalmácie atď. svojim verným, Konventu kostola v Turci spásu a milosť. Urodzený muž, pán Šimon kňaz a farár Kostola blahoslavenej Panny vo Varíne nám povedal, že akýsi majetok tohože jeho kostola zvaný Belá v Trenčianskej župe, nachádzajúci sa v jeho držbe, veľmi potrebuje opätovnú obchôdzku, vytýčenie a obnovenie hraníc (svojho chotára). Preto Vašej Vernosti dôrazne prikazujúc nariaďujeme, aby ste vyslali svojho hodnoverného človeka na dosvedčenie, v ktorého prítomnosti Ján syn Pavla z Kotešovej, alebo Ján syn Mojša z Podvažia, alebo Ladislav syn Tomáša z (Mojšovej) Lúčky, len jeden z nich ako náš človek (zástupca), dostaviac sa na spomínaný majetok Belá, po zvolaní a v prítomnosti všetkých susedov a spoluhraničiacich, predpísanom zákonom, nech znovu obíde pravé (skutočné) hranice (tohože majetku), nech na potrebných miestach vytýči popri starých nové hraničné medzníky a po (tejto) novej obchôdzke a oddelení medzníkmi od majetkových práv iných, nech (tenže majetok Belá) ponechá v trvalej držbe spomínaného pána Šimona, farára Kostola spomínanej blahoslavenej Panny tým právom, akým mu prináleží, ak (pravda tomu) nebude protirečené; ak by boli nejakí protirečiaci (tomuto vovedeniu do majetkovej držby), nech ich predvolá proti tomuže (farárovi Šimonovi) v zákonitom termíne do našej prítomnosti (pred nás). A po vykonaní znovu obídenia a vytýčenia hraníc s (uvedením) priebehu hraničných medzníkov majetku a ak bude treba aj s menami protirečiacich a predvolaných na určený termín, nám svedomite odpíšte. Dané v Diósgyőri, druhý deň po sviatku Zjavenia Pána (7. januára) roku tohože 1378.

My teda vyhovejúc príkazom pána kráľa, ako sme povinní, určili sme na vykonanie spomínaného spolu s jeho na to určeným človekom Jánom synom Mojša, nášho hodnoverného človeka a to brata Jána kňaza, nášho spolukanonika. Tí, keď sa k nám vrátili zhodne oznámili, že prišli v pondelok po nedeli Exurge (23. februára) na majetok zvaný Belá a tam po zvolaní všetkých susedov a spoluhraničiacich, predpísanom zákonom, znovu obišli pravé a staré hraničné medzníky spomínaného majetku (Belá) a tenže majetok odovzdali do trvalej držby spomínanému kňazovi Šimonovi, farárovi Kostola blahoslavenej Panny Márie vo Varíne, proti čomu nikto neprotirečil. Ktorého (majetku) hranice (medzníky) sú tieto: prvý medzník je na mieste, kde akýsi potok zvaný Bránica vteká z východnej strany do iného potoka zvaného Hradečnica a (hranica) vystupuje ďalej po potoku Bránica smerom na juh až k prameňu a tam sa otáča na západ a ide až k prameňu potoka Báč a po tomto potoku Báč zostupuje na tejže západnej strane a vteká do spomínaného potoka zvaného Hradečnica a po tomto potoku sa vracia a smeruje stúpajúc na východ a prichádza na prvé miesto a tam (hranice) končia. Na pamäť tejto veci (tohto konania) vydali sme túto našu privilegiálnu listinu s našou privesenou pečaťou. Dané v pondelok po Kvetnej nedeli (12. apríla), roku Pána 1378, ako vyššie.“

Richard Marsina, ktorý je našim popredným medievalistom a autorom viacerých príspevkov a štúdii o vývoji stredovekých sídlištných pomerov na Slovensku upozorňuje, že nemožno vždy dávať do priamej súvislosti vznik osídlenia s prvou zachovanou písomnou zmienkou o ňom. Domnievame sa, že jeho názor potvrdzuje i príklad Belej.

Belá, podobne ako mnohé ďalšie dediny v severnej časti Trenčianskej stolice, existovala už dávnejšie pred rokom, kedy sa zachovala prvá listinná zmienka o nej. Podľa vtedajšej praxe nebolo totiž zvykom vydávať listiny, pokiaľ k tomu nebol vážnejší dôvod. Najčastejšími dôvodmi pre vydávanie listín v 13. a 14. storočí bola zmena majetkových pomerov, spory v majetko-právnych veciach alebo nejasnosti pri vymedzení hraníc. Posledný dôvod sa bude ešte niekoľkokrát opakovať v dochovanom listinnom materiáli o Belej.

Vydávanie listín v ranom stredoveku nebolo jednoduchou záležitosťou. Listiny v Uhorsku vydávali od 13. storočia hodnoverné miesta, ktoré vznikali pri kláštoroch a konventoch, pretože jedinými znalcami písma, latinčiny a formálnej skladby listín boli v tom čase duchovní. Je samozrejmé, že kláštory a konventy sa snažili zabezpečiť príslušnými listinami v prvom rade vlastný cirkevný majetok. Až v neskoršej dobe začali vznikať listiny zabezpečujúce majetkové práva svetských osôb.

Čo teda vieme s určitosťou povedať o počiatkoch majetku alebo dediny (lat. possessio) s názvom Belá? Z dochovanej listiny, ktorej hodnoverný charakter doteraz nikto nespochybnil, iba to, že v roku 1378 bola majetkom (dedinou), ktorý bol v držbe varínskej fary. Keďže sme už uviedli, že listiny sa vydávali v tom čase spravidla vtedy, ak dochádzalo k majetkoprávnym sporom, zrejme tomu tak bolo i v súvislosti s Belou. V opačnom prípade nebol dôvod požadovať od panovníka opätovnú obchôdzku majetku, čo bolo náročné nielen fyzicky (celková plocha bola asi 25 – 30 km²), ale predovšetkým z hľadiska administratívneho a právneho. To, že obnovenie a vytýčenie hraníc Belej nariadil sám panovník svedčí o tom, že táto časť územia bola v druhej polovici 14. storočia stále vlastníctvom uhorskej koruny, lebo len panovník mohol darovať cirkvi, v našom prípade varínskemu kostolu, rozsiahlejší majetok spolu s jeho obyvateľmi. Ktorý z uhorských panovníkov daroval Belú varínskemu kostolu blahoslavenej Panny Márie ako prvý, dnes už nevieme. Listina Ľudovíta I. sa nezmieňuje o stave, ktorý bol v minulosti, rieši len problém momentálneho usporiadania hraníc s najbližšími susedmi. Nevedel to s najväčšou pravdepodobnosťou ani varínsky farár Šimon, pretože by sa bol na túto skutočnosť určite odvolával. A tak dnes nevieme povedať, či majetok (dedinu) Belá dostal varínsky kostol hneď pri svojom založení, ako to bývalo voľakedajším zvykom, alebo to bolo až v neskoršej dobe.

Prvá dochovaná listinná zmienka o Belej z roku 1378 svedčí o tom, že Belá bola v druhej polovici 14. storočia už fungujúcim sídlištným celkom s relatívne dobre sa rozvíjajúcim hospodárstvom. V opačnom prípade nemalo zmysel darovať varínskej fare majetok, z ktorého nebol žiadny úžitok. Len prosperujúce dedinské spoločenstvo s produktívnou poľnohospodárskou výrobou mohlo priniesť varínskej fare taký dôchodok, ktorý zabezpečoval chod farnosti a živobytie farára.

Existujúca listina zo 7. januára 1378 je významná aj z toho dôvodu, že sa jedná pravdepodobne o prvé dochované písomné určenie hraníc dedinského chotára v jej histórii, pretože práve na spomínanú listinu sa budú neskôr odvolávať snahy o ich potvrdenie alebo o ich neskoršiu zmenu, čo bolo oveľa častejšie.

O tom, že počiatky konštituovania obce ako sídlištného a hospodárskeho celku treba hľadať skôr než v druhej polovici 14. storočia, podáva svedectvo aj v tej dobe už zaužívané miestne názvoslovie vôd a napokon i samotné latinské označenie „possessio“ (majetok, vlastníctvo, dedina) a nie „terra vacua“ (pustá zem).

Hranice majetku alebo dediny Belá, ako ho vymedzovala obchôdzka z roku 1378, ohraničovali tri potoky. Na východnej strane potok Bránica, od vtoku do Hradečnice (dnes Varínka) smerom na juh až po pramene. Na západe potok Báč (dnes Bačín), od prameňa až po vtok do Hradečnice. A napokon samotná rieka Hradečnica, od vtoku potoka Bačín po vtok potoka Bránica. Územné ohraničenie majetku varínskeho kostola z roku 1378 s názvom Belá nebolo však vymedzením hraníc celého chotára Belej, ako ho poznáme z neskorších listín majetkovoprávnej povahy. Z písomného materiálu zo začiatku 16. storočia sa dozvedáme, že chotár dediny Belá siahal v tomto čase aj za rieku Varínku a Bránický potok, a to smerom na sever ku Kysuckej vrchovine a na východ smerom k neskoršej Terchovej, pretože táto časť nebola vtedy ešte trvalo osídlená. Keď narástol počet obyvateľov a v dedine sa už nenachádzala ďalšia pôda vhodná na poľnohospodárske účely začalo roľnícke obyvateľstvo Belej kolonizovať dovtedy ešte neosídlené územie za riekou Varínkou a Bránickým potokom. Toto neosídlené územie bolo spočiatku kráľovským majetkom, ako sme spomínali, a podliehalo striedavo pod správu Starého hradu a hradu Strečno. Vnútornú kolonizáciu smerom na východ zastavil pri dnešnej Terchovej (starý názov Kráľová lúka alebo Kráľová) príchod valachov a vznik kompaktnej valašskej obce Terchová, ktorá sa však nestala príslušnosťou hradného panstva Starý hrad, ako to bolo v prípade dediny Belá, ale majetkom hradného panstva Strečno. Z hľadiska ďalšieho vývoja Belej bola táto skutočnosť veľmi dôležitá, pretože nezhody medzi majiteľmi Strečna a Starého hradu zasahovali výraznou mierou aj do života obyvateľov patriacich k jednému i druhému panstvu.

V priebehu doterajšej existencie obce sa niekoľkokrát zmenil jej názov, i keď nikdy úplne. V najstaršej zachovanej listine z roku 1378 bola nazvaná ako „possessio Bela“. V listine z roku 1483, ktorá je správou hodnoverného miesta pri Nitrianskej kapitule sa Belá spomína ako príslušnosť Strečianskeho panstva pod názvom „possessio Belen“ a v listine uhorského kráľa Vladislava II. z roku 1496, v ktorej sa spomína, že valasi v Belej boli oslobodení od každoročnej dane jedného zlatého sa Belá uvádza pod názvom „possessio Bella“. V Dohode uzavretej v Cíferi v roku 1549 medzi Gašparom Pongrácom a Mikulášom Kostkom vo veci užívania majetkov v Belej sa používa označenie „villa Bela“ i „possessio Bela“. Pojem „villa“ označoval v stredovekej latinčine dedinu, podobne ako pojem „possessio“. Názov „Bella“ sa používal až do konca 1. svetovej vojny. Súbežne s ním sa od začiatku 19. storočia používal aj názov „Bela“ a neskôr tiež „Belá“. Maďarský názov dediny bol „Bella“ alebo aj „Bellafalva“.

Pôvod názvu „Belá“ (v latinčine Bela) nie je celkom jasný. Dedina mohla byť pomenovaná podľa osobného mena svojho zakladateľa, ako to vtedy bývalo veľmi častým zvykom. Svedectvom veľmi starej existencie osobného mena „Bela“ v obci sú dochované cirkevné matriky. Názov dediny mohol byť odvodený aj od niečoho charakteristického a typického pre túto oblasť. Rudolf Krajčovič v knihe Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest uvádza, že názov „Belá“ môže pochádzať od latinského slova „bella“, ktoré v spojení so slovom „terra“ znamenalo peknú, ľúbeznú zem, krásne prírodné prostredie. Ďalšie výklady pôvodu názvu obce, ktoré sa z času na čas objavia, nesú v sebe značnú dávku autorovej fantázie a predstavivosti.

Dedina Belá, ako sme už spomínali, bola poddanskou dedinou. Pôvodne bola príslušnosťou Starohradského panstva, ale dôchodok z nej patril varínskej fare, o čom svedčí dochovaná listina z roku 1378. Neskôr bola príslušnosťou Strečianskeho hradu, ktorý prevzal v druhej pol.14. stor. i veľkú časť majetkov na druhej strane Váhu, ktoré patrili predtým do príslušnosti Starého hradu a napokon sa stala znovu majetkom vlastníkov starohradského panstva.

V dedine Belá žilo takmer výlučne obyvateľstvo slovenského pôvodu, ktoré sa pôvodne riadilo zvykovým právom, teda zvyklosťami, ktoré vznikli na základe predchádzajúceho historického vývoja. Tieto zvyklosti mali charakter nepísaných zákonov a ich dodržiavanie sa prísne vyžadovalo.

Hlavným znakom dediny na zvykovom práve bol občinový (občina – spoločná držba pôdy) spôsob užívania pôdy. Pretože poddaní nevlastnili dedične ten istý hon poľa, nemohli ho predať, ani nejakým iným spôsobom scudziť. Z nehnuteľnoatí sa za majetok poddaného považoval dom, ktorý obýval a hospodárske budovy, ktoré k nemu patrili.

Poddanské povinnosti boli rozčlenené do pevne stanovených termínov: na Juraja, Veľkú noc, na Michala a na Vianoce. Renta bývala robotná, naturálna a peňažná. Vyberala si ju šľachta i cirkev. Naturálnu rentu tvorili podiely z úrody polí a lúk, naturálie živočíšneho pôvodu (vajcia, syry, hydina) a domáce výrobky (koláče, chlieb). Peňažná renta sa začala vyberať neskôr ako naturálna. Najväčšiu čiastku z nej tvorila pozemková daň (nájomné za pôdu), ktorá patrila zemepánovi.

Okrem odvádzania dávok boli dedinčania povinní poskytovať na vlastné náklady zemepánovi pohostenie, ubytovanie, povoz a iné služby, napríklad loviť pre neho zver a ryby.

Štátna daň (porta) sa vyberala od brány (vrát) dvora a platila sa v peniazoch. V roku 1342 predstavovala jej výška 18 denárov. Neplatili ju na základe hodnoverného svedectva najchudobnejší obyvatelia dediny. Uhorský panovník Matej Korvín zaviedol v roku 1467 namiesto dane od brány daň od komína (ohniska) vo výške 20 denárov ročne. Domová daň bola pravidelnou ročnou rentou, ktorá sa vyberala na svätého Juraja a svätého Michala. V priemere sa výška tejto dane pohybovala od 1 do 3 zlatých. V Belej sa vyberala domová činža vo výške 1,5 zlatého (floréna) priemerne na dom. Domová daň (činža) bola pre vrchnosť veľmi výhodná, lebo sa platila v peniazoch. Pre poddaných predstavovala najväčšie zaťaženie, lebo nie vždy mali čo odpredať, aby získali peniaze na jej zaplatenie. Činžu platil i ten, kto dom nemal, ale mal len stavebný pozemok v intraviláne. Z dôvodu vyhnúť sa plateniu domovej dane sa často stávalo, že v jednom dome žili dve rodiny (otec i syn), ktorých členovia sa aj spoločne stravovali. Na základe zák. čl. 15/1514 neplatili v tom prípade dve domové dane, ale iba jednu.

Okrem každoročnej štátnej dane sa vyberali i mimoriadne dane, ktoré sa používali hlavne na financovanie vojenských výdavkov (1 zlatý od každej poddanskej usadlosti). V 15. stor. sa zmenili na pravidelný poplatok (subsidium).

K štátnej dani sa pripočítavala aj daň pre cirkev (cirkevný desiatok). Belá odvádzala v najstarších časoch cirkevnú daň ostrihomskému arcibiskupstvu.

V druhej polovici 14. storočia bola Belá doosídlená na zákupnom (žilinskom) práve. Potvrdzuje to listina vydaná v roku 1390, z ktorej sa dozvedáme, že v Belej bolo v tom čase dedičné richtárstvo. Kto bol iniciátorom zavedenia zákupného práva v Belej, a čo ho k tomu viedlo, nie je z listiny jasné. Na základe existujúcich poznatkov z iných obcí možno dôvodne predpokladať, že to boli majitelia starohradského panstva, pod ktorého príslušnosť Belá patrila alebo z ich súhlasom niekto z bohatších varínskych alebo žilinských mešťanov, ktorý tam potom vykonával funkciu územno-správneho zástupcu vlastníka a ochrancu jeho majetkových a ostatných záujmov.

Kto bol v Belej v tom čase richtárom, o tom sa spomínaná listina nezmieňuje. Ani v ďalšom dochovanom pramennom listinnom materiáli, ktorý sa vzťahuje k obci Belá, nenájdeme mená dedičných richtárov. Pripomíname, že pod pojmom dedičnosť sa vtedy chápala skutočnosť, že richtár bol vo funkcii len doživotne, alebo pokiaľ sa neodsťahoval do iného bydliska. Po jeho smrti teda nemohli vznikať dedičské nároky zo strany jeho potomkov a novým richtárom sa mohol stať ďalší bohatý záujemca, ktorý si odkúpil richtárstvo alebo si dedinčania zvolili richtára spomedzi seba.

Richtár zaujímal veľmi významné postavenie nielen pri organizovaní a správe dediny, ale aj v jej hospodárstve. Mal viaceré privilégia a práva, ktoré ho zvýhodňovali od ostatných obyvateľov. Mohol vlastniť mlyn, pílu, pivovar, pálenicu, krčmu a výčap piva. Pod jeho správu patrila značná časť remeselnej výroby a obchodu.

Rozsiahle výhody a práva bývali častým zdrojom nepokojov medzi richtárom a ostatnými obyvateľmi, preto sa pri správe obce postupne konštituovala aj vlastná samospráva dediny. Jej prvoradým záujmom bola starostlivosť o spoločné veci, udržanie vnútorného pokoja medzi obyvateľmi a ochrana súkromného a spoločného majetku a bezpečnosť v obci.

Organizačnú štruktúru dedinskej samosprávy na zákupnom práve tvorila obecná pospolitosť, richtár, prísažní, obecná rada, starší a súdna stolica.

Hlavným znakom zákupného práva bola dedičná držba pôdy, ktorá bola vymeraná jednotlivým dedinčanom. Dedinčania ju na rozdiel od zvykového práva mohli scudziť, teda odpredať, ako i svoj ostatný hnuteľný a nehnuteľný majetok.

Veľkým nepriateľom dedinského obyvateľstva v stredoveku nebola len povinnosť odvádzať štátnu daň a plniť ďalšie stanovené povinnosti voči zemepánovi a cirkvi, ale aj neúroda, mor a cholera, pustošivé vojny, a rabovania šľachtických drábov a žoldnierov. Spôsobovali dedinčanom rozsiahle škody a utrpenie a prispievali tak nielen k ich ekonomickému ožobračovaniu, ale aj k ich neprirodzenému úbytku. Škody, ktoré napáchali boli niekedy také veľké, že musela zasiahnuť samotná vrchnosť, aby zmiernila ich následky. V roku 1434 nariadil uhorský panovník Žigmund strečnianskemu kastelánovi, aby nepožadoval od obyvateľov Tepličky, Belej a Varína vyššie dane, pretože utrpeli značné škody od husitských vojsk. Časť husitského vojska sa počas výpravy v roku 1433 dostala aj do severovýchodnej časti žilinskej kotliny, kde vyplienila a spustošila spomínané obce. Koristnícky charakter husitských „spanilých jázd“ a násilné zásahy do vierovyznania miestneho obyvateľstva boli dôvodom, prečo nenašli husitské výpravy na Slovensku toľko stúpencov ako v Čechách.

Podobné ničivé následky, ako počas husitských výprav zažili obyvatelia Belej aj počas zemepanských vojen v 16. storočí a počas protihabsburských povstaní o sto rokov neskôr, o čom sa ešte zmienime.