Úpadok starohradského panstva a rozpory o Belú

V priebehu 15.storočia význam starohradského panstva stále viac upadal. Ubúdalo kvalitnejšej pôdy na ďalšiu kolonizáciu, zmenšoval sa počet obyvateľstva v dôsledku neustálych ozbrojených šarvátok a vojen a stupňujúci sa zemepansky útlak spôsoboval, že poddanské obyvateľstvo hromadne utekalo na iné panstva. Ťažké časy, ako to konštatovali starí kronikári, prežili relatívne pokojne len obyvatelia Belej a neďalekej Lysice. V roku 1518 bolo na starohradskom panstve, ktoré tvorilo mestečko Varín a 9 obcí, 129 usadlostí, 158 domov a približne 1500 až 1700 obyvateľov. V polovici 17. storočia zahŕňalo Starohradské panstvo okrem Starého hradu aj kaštiele v Krasňanoch a v Nededzi, 163 usadlostí, šesť majerov, z toho dva v Belej, 13 rybníkov, 9 mlynov, 4 píly, 1 vápenicu a 4 krčmy. Žilo tam okolo 400 rodín s viac ako dvetisíc obyvateľmi.

Po úpadku starohradského panstva získali veľkú časť jeho pôvodného vlastníctva majitelia Strečna, ktorí sa tak stali najväčšími pozemkovými vlastníkmi v severnej časti Trenčianskej stolice. V roku 1433 získali Starý hrad Pongrácovci. Kráľ Vladislav, ktorý dlhoval skalickému kapitánovi Jánovi Pon-grácovi 12000 zlatých mu namiesto vyrovnania dlžoby dal Starý hrad a Strečno s tým, aby vyplatil aj záložnú sumu 6000 zlatých topoľčianskemu husitskému kapitánovi Jánovi Čapkovi z Hukvaldu. Pongrácovci zaplatili teda za Strečno a Starý hrad 18000 zlatých. Po vyplatení záložnej sumy Jánovi Čapkovi ich v roku 1446 potvrdila nitrianska kapitula ako vlastníkov. Do definitívnej držby rodiny Pongrácovcov sa dostal Starý hrad v roku 1457. Vtedy im Ladislav Pohrobok vrátil majetok odňatý snemom v roku 1453 za ich spoluúčasť na rabovaní s Jánom Jiskrom z Brandýsa, kedy sa zmocnili viacerých hradov na Považí. Ich vlastníctvo Strečna a Starého hradu im v roku 1462 a opakovane v roku 1475 potvrdil aj kráľ Matej Korvín. Starý hrad bol potom ich majetkom až do roku 1948, kedy ho nechal skonfiškovať vtedajší komunistický režim.

História kráľovského hradu Strečno bola búrlivejšia a pohnutejšia ako história Starého hradu. V roku 1446 sa hradu násilne zmocnil Pongrác zo Sv. Mikuláša, ktorého uhorský snem v roku 1453 zbavil všetkých majetkov za jeho účasť na koristníckych vojnách počas husitských nájazdov na Slovensko. V roku 1457 získal Pongrác Strečno a ďalší majetok späť. Po jeho smrti spravovali Strečno kráľovskí kasteláni. Jedným z nich bol Marek Horváth Myslenovič. Počas jeho spravovania Strečna potvrdil Vladislav II. výsady valachov v Belej, o čom sme sa už zmieňovali. Po sporoch medzi Pongrácom a Benignou, rodenou Podmanickou, vdovou po Marekovi Myslenovičovi, v prvých dvoch desaťročiach 16. storočia, získal Strečno Ján Zápoľský. Ján Zápoľský ho vzápätí založil moravskému pánovi Burianovi zo Svetlova, ktorému ho v roku 1532 násilne odňal Mikuláš Kostka zo Sedlic a Lietavy. Mikuláš Kostka bol najskôr vojenským veliteľom u Jána Zápoľského, neskôr sa priklonil na stranu Ferdinanda I., za čo mu tento potvrdil donáciu Strečna. Proti tomuto aktu protestovali Pongrácovci v roku 1535 u spišskej kapituly, ale bez úspechu. V roku 1540 sa stali majiteľmi Strečnianskeho hradu i Deršfiovci, keď si Ján Deršfi zobral za manželku Annu Kostkovú, dcéru Mikuláša Kostku. Začiatkom 17. storočia nadobudli podiely na Strečnianskom hrade aj zaťovia Deršfiovcov, Štefan Vešeléni a Mikuláš Esterházi. Štefan Vešeléni odškodnil Esterháziovcov za ich časť majetku, a tak sa stal rozhodujúcim vlastníkom Strečnianskeho hradu i panstva.

Prevzatie Strečna Deršfiovcamia neskôr Vešeléniovcami vyústilo do ich vzájomného nepriateľstva so starohradskými Pongrácovci. Vojnový stav medzi oboma panstvami trval takmer polstoročie a jeho následky pocítili aj obyvatelia Belej. Dedina Belá, ako sme už spomínali, bola striedavo príslušnosťou hradného panstva Starý hrad i Strečno. Pretože sa jednalo o pomerne dobre prosperujúcu staršiu dedinu, o čom svedčia dochované daňové súpisy, ktorá bola súčasne aj hranicou oboch panstiev, bývala častým terčom útokov, lúpežných prepadov a násilia ziskuchtivých zemepánov. Netreba pritom osobitne zdôrazňovať, že následky neprestajných zemepanských sporov pocítilo na vlastnej koži predovšetkým poddanské obyvateľstvo Belej. Obyvatelia dediny boli v podstate bezmocní voči násiliu, ktoré na nich páchali miestni zemepáni prostredníctvom svojich drábov a prisluhovačov. Rovnako varínska farnosť, ktorá poberala z Belej svoje dôchodky, nemala ľudské, ani materiálne a ani finančné zdroje na to, aby zabránila množiacim sa útokom.

V roku 1545 násilne obsadil Belú Mikuláš Kostka zo Sedlíc, čo odôvodňoval tým, že táto neprislúcha k Starohradskému, ale k Strečnianskemu panstvu. Spor o Belú medzi Mikulášom Kostkom a rodinou Pongrácovcov nadobudol postupne taký veľký rozmer, že do jeho riešenia sa musel napokon zapojiť i vtedajší uhorský palatín a turčiansky župan František Révai. Palatín vyhovel žiadosti oboch strán o preskúmanie existujúceho stavu a nariadil opätovnú obchôdzku a vymedzenie hraníc dediny Belá. Listinou, ktorá bola datovaná vo Varíne dňa 25. septembra 1548, potvrdil František Révai nanovo vymedzené hraničné medzníky Belej, ako i hranice majetkov oboch sváriacich sa strán, teda Mikuláša Kostku a Petra a Gašpara Pongrácovcov. V spomínanej listine boli hranice Belej vymedzené vtokom Bačínskeho potoka do Hradečnice. Od vtoku pokračovala po brehu Bačínskeho potoka smerom na juh až k potoku Kúr, zahŕňajúc lokalitu Diel a Bačín. Odtiaľ išla hranica k vrchu Ostredok a od neho, po hrebeni terajšej Malej Fatry k vrchu Lysý (Malý Kriváň). Potom prešla k potoku Vrátna a popri ňom smerom na sever až k potoku Struhár. Pohorím severovýchodne od Hradečnice prešla k potoku Zlieň, ktorý vteká do Hradečnice a po nej pokračovala hranica až po jej sútok s Bačínskym potokom.

O rok neskôr sa Peter a Gašpar Pongrácovci dohodli v Cíferi s Mikulášom Kostkom, že budú rešpektovať hranice svojich majetkov písomne potvrdené v Cíferi, a že si budú vracať aj poddaných, ktorí utečú z jedného alebo druhého panstva. Realita nasledujúcich rokov bola však úplne iná.

Na konci roku 1549 prepukol spor medzi synmi Gašpara Pongráca a Jánom Ňárim o Belú, ku ktorému sa v lete 1550 pripojil i Mikuláš Kostka a neskôr aj Mikuláš Deršfi.Od roku 1576 vyvíjali Deršfiovci sústavný tlak na Pongrácovcov vo veci vlastníctva dediny Belá. Mikuláš Deršfi neváhal pri vlečúcich sa sporoch použiť i násilie. Jeho poddaní obsadili v roku 1591 ústrednú dedinu a v nasledujúcich rokoch i ďalšie časti jej chotára, Príslop, Pod Sokolím, Veľhoru. Pongrácovci sa niekoľkokrát sťažovali županovi na porušovanie dohodnutého stavu zo strany ich najbližších susedov, o čom svedčí dochovaný písomný materiál z ich pozostalosti. Sťažnosti vyšetrovala trenčianska župa, ako príslušná, ktorá opakovane žiadala obe strany, aby dodržiavali existujúce dohody. Treba povedať, že len so skromnými výsledkami.