Valasi

V druhej polovici 15. storočia sa v Trenčianskej stolici objavili valasi. Do Trenčianskej stolice vstúpili valasi cez strečianske panstvo. Medzi prvými sa usadili v staršej poddanskej obci Belá, kde im kráľ Matej udelil po roku 1475 osobitné výsady podľa vzoru privilégia, ktoré v roku 1474 vydal pre valašské osady na Orave a Liptove. Podľa tohto privilégia boli valasi oslobodení od platenia zemskej (krajinskej) dane, neboli zaviazaní k robotám pre hradné panstvo, podliehali súdu vlastného vojvodu, ktorého volila valašská obec, neboli povinní platiť poplatok z vecí, ktoré predávali alebo kupovali na trhu a slúžili pre ich vlastnú potrebu, neplatili mýto a mohli pásť ovce v pánskych lesoch bez akéhokoľvek obmedzenia.

Ich povinnosťou bolo každoročne platiť hradnému panstvu, na území ktorého sa usadili, dvadsiatok z oviec alebo kôz, ďalej boli povinní hliadkovať pohraničné cesty pred zlodejmi, lúpežníkmi a inými zločincami, zabezpečiť bezpečný sprievod pocestným a v prípade potreby posielať na niekoľko dní, kam určili kasteláni hradu, mladých mužov so zbraňou.

V prípade, že by sa niektorí z nich bránili mať pripravené zbrane, mali po prvom, druhom a treťom napomenutí dostať pokutu vždy po 6 oviec, a keby ani po 3 napomenutiach nemali potrebné zbrane, mal prepadnúť všetok ich majetok v prospech panovníka.

Tie isté výsady využil i Vladislav II., keď v roku 1496 opätovne potvrdzoval práva a slobody valachov v Belej, ktoré im udelil ešte Matej Korvín, slovami: „A preto Vám, našim verným, ctihodnému pánovi Žigmundovi, biskupovi Päťkostolia, terajšiemu a budúcim našim pokladníkom a tiež ustanovateľom a vyberačom takejto dane jednej zlatky, ďalej županom alebo vicežupanom a slúžnym v uvedenej župe v ustanovenom čase, terajších totiž i budúcich čias, touto listinou veľmi prísne prikazujeme a nariaďujeme, aby dané vyňatia a slobody nami spomenutých valachov menovaného Marca Horvátha, tak v uvedenej dedine Belá, ako aj v iných lokalitách a lesoch, kdekoľvek sa budú zdržiavať v rámci príslušnosti k svojmu hradu Strečno... dodržiavali a zachovávali.“

Belá sa teda stala prvou dedinou v Trenčianskej stolici, kde sa usadila časť valašského obyvateľstva. Udelené výsady pre valachov v Belej sa stali neskôr vzorom pre valachov v ďalších dedinách a osadách. V roku 1540 sa po prvýkrát spomínajú valasi v Tižine (villa Chyzina) v súvislosti so sporom o územie, kde môžu pásť svoje ovce bez obmedzenia a v roku 1580 v Terchovej (Kráľova alebo Kráľova lúka), kedy sa majitelia strečianskeho panstva dohodli so zákupným richtárom Jurajom Mudranom na vybudovaní osady, na čo bol on a jeho ďalší ľudia oslobodení od všetkých poplatkov na dobu 12 rokov.

To, že valasi v Belej mali osobitné privilégia dosvedčujú aj daňové súpisy z roku 1578, kde sa uvádza, že: „valasi z Belej, títo sú slobodní, vyňatí (z platenia štátnej dane) a majú privilégia.“

Valasi prichádzali na Slovensko v čase, kedy bolo domáce obyvateľstvo ničené vojnami a drancovaním, a tak niektorí ľudia sami opúšťali svoje domovy a odhádzali do pokojnejších oblastí. Valasi zapĺňali ich miesto a zaľudňovali prázdne podhorské a horské oblasti. Valachov nebolo spočiatku veľa, až neskôr sa ich počet zvýšil natoľko, že niektoré osady (napríklad Terchová a Tižina) boli označené za kompaktne valašské.

Niektorí historici považujú i Belú za kompaktnú valaskú osadu. Domnievame sa, že tomu tak nebolo z niekoľkých dôvodov. Najvýznamnejší z nich je demografický. V trenčiansko-sučianskom urbári z roku 1555 je uvedený nasledovný zoznam osobných mien valachov žijúcich „pri osade Bela“: Mathias Thanczos, Andreas Machyo, Joannes Andrys, Simon Demian, Joannes Mazlya, Georgius Jaczko. V druhej polovici 16.storočia sa objavujú mená ďalších valachov: Hrycko, Hrehus, Fedor, Kotrša, Rusnaček, Ivan, Hurta, Strastyn. V strečianskom urbári z roku 1662 (Pozemkový archív Bratislava) sú uvedené mená týchto valachov: Gallo, Taraba, Steliga, Mynyuk, Mintuch, Mazur, Margus, Labuda. Spomínané osobné mená sa však v dedine Belá, až na niekoľko výnimiek, nevyskytujú, o čom svedčia dochované cirkevné matriky. Z nich možno zistiť, že v Belej už v 17. storočí boli bežné tieto osobné mená: Matejíček, Holubek, Bosík, Poliak, Hajasz, Rojik, Kubík, Dvorský, Lysičan, Babiš, Muráň, Čajka, Kováč, Šugár, Vrábel, Kubáň, Murárik, Novák, Cabadaj, Žiak, ako i mnohé ďalšie, ktoré sa v Belej vyskytujú dodnes. Na základe porovnania zoznamu osobných mien a miestnych názvov sa možno dôvodne domnievať, že v prípade obce Belá sa po príchode valachov do jej chotára jednalo o súbežné existovanie dvoch samostatných pospolitostí v rámci jedného územného a správneho celku. Pôvodní dedinčania žili v centrálnej obci ohraničenej troma spomínanými potokmi. Riadili sa najprv zvykovým, neskôr zákupným alebo žilinským právom. Valasi, ktorí prichádzali do našich končín, buď živelne alebo privolávaní miestnymi zemepánmi, sa riadili valašským právom, ktoré im poskytovalo oproti ostatným dedinčanom mnohé (lehotné) slobody a úľavy na poddanských povinnostiach. Valasi sa od domáceho obyvateľstva odlišovali nielen spôsobom zamestnania, ale aj zvyklosťami a náboženstvom. Žili polokočovným životom, pohybovali sa z miesta na miesto. V podhorských oblastiach sa často dostávali do kontaktu so starousadlým domácim obyvateľstvom, ktoré sa z nedostatku priestoru posúvalo do stále vyššie položených oblastí alebo odchádzalo do odľahlejších končín kvôli neustále sa zvyšujúcim daniam a poddanským dávkam. Tam dochádzalo k stretu a konfliktom. Ku konfliktom dochádzalo i medzi samotnými valachmi, pretože často prechádzali na pastviny iných valachov, ako o tom svedčí obhliadka košiarov v Belej v roku 1657, ktoré zničili valasi z Dolnej Tižiny.

Hlavným zamestnaním valachov, ako osobitnej sociálnej skupiny poddanského obyvateľstva bolo dobytkárstvo. Okrem špeciálneho druhu oviec mali i kozy. Zmiešané stáda spásali horské lúky a úbočia holí.

Pri pasení stáda a na spracovaní jeho produkcie sa podieľali obvykle celé rodiny. Väčšiu časť roka trávili mimo dedín, kam sa zvykli sťahovať len na zimné mesiace. Žili v sezónnych obydliach, ktoré sa nazývali salaše (tuguria). Podľa potreby ich prenášali v rámci príslušného panstva z miesta na miesto. Táto vnútorná migrácia valachov, ktorá súvisela s obmenou spásaných plôch, bola povolená zemepanskou vrchnosťou.

Valasi mali osobitné práva. Spočívali v dočasnom oslobodení od desiatkov voči svetskej a cirkevnej moci (v prevažnej väčšine boli pravoslávneho vyznania), oslobodení od roboty, od daní voči štátu a mohli si slobodne voliť svojho vojvodu. Platenie štátnych daní nahrádzali ochranou krajinských hraníc a zvláštnymi službami pre kráľa. Na konci 16. a v 17. storočí sa valasi zdaneniu predsa neubránili. Pretože však boli väčšinou chudobní, sami zemepáni žiadali často panovníka, aby ich oslobodil od platenia štátnej dane.

Dávky valachov boli naturálne a peňažné. Podľa urbára z roku 1662 v Lutiši usadení valasi platili od jednej usadlosti 5 florénov a dvadsiatok z oviec a kôz, podobne ako v Tižine. V naturálnych dávkach bol okrem oviec i iný dobytok, vajcia, šindeľ, konope. Niekedy vykonávali i povinnosť udržiavania mostov a vykonávania dlhej furmanky (dovážali soľ a víno). Robotné povinnosti nemali veľké. Najčastejšie vozili drevo na píly. Boli povinní kosiť lúky a sušiť seno, stavať salaše pre ovce a maštale pre kravy. Postupom času zakladali valasi i trvalé dvory a prechádzali do stavu poddaných. Trvalé dvory boli výhodné pre vtedajšiu vrchnosť, pretože jej prinášali naturálne dávky a peňažnú rentu.

Valasi, ktorí žili na území strečnianskeho panstva mali svojho vojvodu pôvodne v Belej, neskôr v Dolnej Tižine a od 17. storočia v Starej Bystrici, ktorá sa vtedy nazývala Besterz. V roku 1662 bol vojvodom Jan Kyčera (Joannes Kyczera), ktorý stále využíval privilégia zo staršej doby. Za to bol závislý na zemepanskej vrchnosti a jej úradoch, bol viazaný prísahou služby, musel bdieť nad horalmi, strážiť horské územie, starať sa, aby neboli ničené panské lúky.

Valasi sa živili predovšetkým pastierstvom, ale tam, kde boli vhodné podmienky aj poľnohospodárstvom. Venovali sa aj spracovaniu koží a výrobe súkna. Koncom 16. storočia a v 17. storočí osídľovanie na valašskom práve postupne prerástlo do osídľovania na kopaničiarskom práve. Bývalé valašské obyvateľstvo klčovalo a obhospodarovalo kopanice i v osadách založených na valašskom práve. Tie sa potom dostali do jeho dedičnej držby s právom na ich scudzenie. Kopaničiari boli povinní z kopaníc odvádzať okrem valašských dávok i dávky peňažné a naturálne. Tým sa ich postavenie zásadne odlišovalo od postavenia obyvateľov osád založených na valašskom práve. Typickými kopaničiarskymi osadami v blízkosti Belej boli tom čase Radôstka a Lutiše.

Nepriaznivé klimatické a pôdohospodárske podmienky a súčasne aj narastanie počtu obyvateľstva v ústrednej dedine podnietili vznik roztrúsených kopaníc aj v podhorských a horských oblastiach belianskeho chotára. Kopaničiari mali právne postavenie podobné postaveniu poddaných v dedine. Keď skončilo obdobie, počas ktorého boli oslobodení od feudálnych dávok (6 – 20 rokov) museli odovzdávať nielen stanovené naturálne dávky (dvadsiatok z dobytka, poľnohospodárskych plodín a domácej hydiny), ale vykonávať aj robotné povinnosti (dlhé fúry pre potreby zemepána, výroba šindľov, tesárske a stolárske práce, klčovanie lesov).