Vešeléniovci

Po smrti Mikuláša Kostku zdedila Strečno jeho dcéra Anna, ktorá sa vydala za Štefana Deršfiho. Ich synovia František a Mikuláš si v roku 1601 podelili panstvo medzi sebou a takto podelené panstvo prešlo neskôr do dedičného vlastníctva ich zaťov Štefana Vešeléniho a Mikuláša Esterháziho. V roku 1630 sa syn Štefana Vešeléniho František oženil so Žofiou, dcérou fiľakovského kapitána Tomáša Bosňáka, ktorá sa po svadbe presťahovala na hrad Strečno. Pre svoju výnimočnú povahu, zmysel pre spravodlivosť a dobré skutky, ktoré konala, bola v tomto kraji veľmi obľúbená. František Vešeléni bol pravým opakom svojej manželky Žofie. Mal dobrodružnú a búrlivú povahu a vojenské srdce, čo sa prenášalo aj na jeho poddaných, ktorí podľa jeho vzoru vyvolávali ustavičné šarvátky s najbližšími susedmi. O sporoch a rozbrojoch medzi majiteľmi Strečna a vlastníkmi Starého hradu svedčí početná písomná dokumentácia, ktorá sa zachovala v pozostalosti Pongrácovského rodu. Jej časť je napísaná slovenským dialektom, čo v tých časoch nebolo ešte samozrejmosťou. V roku 1630 sa Pongrácovci s Vešeléniovcami svárili o les a mlyn v Belej a v nasledujúcich rokoch aj o pozemky, pastviny a ďalšie majetky v Belej. Spory o užívanie majetku v Belej nadobúdali stále väčšie rozmery, a keďže prinášali škodu jednej i druhej strane, rozhodli sa Vešeléniovci i Pongrácovci ukončiť dlhoročné spory a uzavrieť vzájomnú dohodu o užívaní majetkov v Belej. Dohoda bola podpísaná 6. septembra 1637 za účasti sudcov a vybraných predstaviteľov šľachty trenčianskej stolice, ktorí mali dozerať na jej dodržiavanie.

2. októbra 1637 vydala Turčianska župa ďalšie rozhodnutie vo veci vlastníctva Belej, pretože František Vešeléni žiadal, aby hranice Belej vytýčené ešte v roku 1378 konventom blahoslavenej Panny Márie z Turca boli opätovne usporiadané, lebo sa medzičasom posunuli až k územiu, ktoré hraničí a prislúcha k hradu Strečno. V rozhodnutí Turčianskej župy boli vymenované iba jednotlivé listiny a dohody, v ktorých sa riešila otázka vymedzenia hraníc Belej i majetkov vlastníkov Starého hradu a panstva Strečno a zároveň sa predstaviteľom oboch strán odporúčalo zachovávať tie hranice, ktoré boli vymedzené v roku 1548 a potvrdzované v nasledujúcich rokoch.

O tom, čo prinášali spory a šarvátky o majetok sa dozvedáme z dochovanej písomnej správy z obhliadky územia na severovýchode Belej z leta roku 1638. V správe sa píše, že keď prišli členovia vyšetrovacej komisie do dediny Belá, ktorá bola vtedy príslušnosťou hradu Owar (Starý hrad), k Bránickemu potoku k ceste, ktorá vedie do dediny Terchová, ukázal im gróf Ripzer pažite a potok Hradečnica (Varínka), kde poddaní Františka Vešeléniho bránili Beľanom stavať humná a prístrešky pre ovce a užívať tak lúky i polia, ktoré títo užívali od nepamäti. Odtiaľ prešli členovia komisie pod Sokolie k chalupe Mateja Mažgúta, kde uvideli poškodenú chalupu a stodolu, čo urobili poddaní Františka Vešeléniho, hoci tento majetok Matej Mažgút užíval od nepamäti. Potom šli popod Sokolie ku kolibe Jána Kubu, ktorá bola takisto zničená. Odtiaľ šli k chalupe Mikuláša Richtára, tiež za Bránickym potokom, ktorá bola zničená takmer do základov, brvná boli rozhádzané a dosky poštiepané. I tu potvrdili svedkovia grófovi, že tento majetok bol vždy v belianskom chotári, čo patril starohradským pánom, a že poddaní Františka Vešeléniho im robia násilie, za čo neboli nikdy odsúdení. Potom šli na Žiar, kde im ukázali salaš, z ktorého bolo odcudzených sto jariek, ktoré sa navždy stratili. Zo Žiaru prešli na Veľkú Bránici k salašu belianského richtára na Kravárskom, ktorý obsadili vojaci Františka Vešeléniho ručnicami a rovnako ho zničili. Na Veľkej Bránici boli tiež rozbité salaše Ďura Gieca a Jána Miškovica. Koliby boli rozhádzané, zabili tam jednu kravu a pobrali náradie. Z Veľkej Bránice prešla komisia na Malú Bránicu, kde našla rovnako spustošené salaše. Aj tam poddaní a vojaci Františka Vešeléniho zbili paholkov a zobrali im dobytok.

Koncom roku 1639 sa František Vešeléni a Štefan Esterházi dohodli s Pongrácovcami tak, že Belá, Varín a Krásňany patriace ku Starému hradu pripadnú Pográcovcom a Terchová, Tižina, Gbeľany a Lutiša, patriace ku Strečnu, pripadnú Františkovi Vešelénimu a Štefanovi Esterházimu. Na základe tejto dohody sa potom uskutočnilo vymedzenie príslušných hraníc. V druhej polovici 17. storočia útoky Vešeléniovcov voči Pongrácovcom postupne slábli. František Vešeléni sa pripojil k sprisahancom, ktorí chceli zvrhnúť z trónu uhorského kráľa Leopolda I. Sprisahanie však bolo prezradené skôr než stačilo vypuknúť. František Vešeléni zomrel na úteku a tak unikol najprísnejšiemu trestu. Leopold I. nechal v roku 1674 zbúrať Strečiansky hrad a všetky vešeléniovské majetky nechal skonfiškovať. Ako konfiškát získali vešeléniovský podiel strečianskeho panstva v roku 1683 Fridrich a Ján Lőwenburgovci. V tom čase bol centrom panstva už kaštieľ v Tepličke.

V roku 1641 došlo k rozdeleniu Belej medzi Jána a Daniela Pongráca a v nasledujúcom roku boli určené hranice majetkov jedného i druhého. Daniel Pongrác získal tú časť belianskeho chotára, ktorá sa rozprestierala od rieky Varínky smerom na severovýchod až k hraniciam obcí Lysica, Lutiše a Terchová. Systém delenia majetku starohradského panstva medzi jednotlivých členov Pongrácovskej rodiny sa zaužíval od roku 1520 a trval prakticky až do jeho konfiškácie československým štátom v roku 1948.

Počas stáročí neobišli Belú živelné pohromy, mor, neúroda, vojny a drancovanie vojskom počas prechodov cez obec, ako i iné tragédie a katastrofy. Stredovekí kronikári opisovali veľmi často akým nebezpečenstvom boli pre obyčajných ľudí koristnícke výpravy, rabovanie a lúpenie dedín vojakmi, vypálenie celých usadlostí, zničenie úrody, vraždenie všetkých, ktorí sa nechceli podriadiť. Živelné pohromy a ľudské tragédie mali podstatný vplyv na počet obyvateľstva Belej. V roku 1548 mala dedina 25 usadlostí, v 1589 34 domov a v roku 1784 265 domov, 270 rodín a 1550 obyvateľov.

Z dochovaného súpisu belianskeho obyvateľstva, povinností, poľností a dobytka z 15. júna 1828 sa dozvedáme ešte presnejšie a konkrétnejšie údaje. Súpis vykonali poverení zástupcovia župy za prítomnosti belianskeho richtára Jozefa Boháča a prísažných Matúša Vrábla, Adama Žideka, Jozefa Koňu, Jozefa Štefku, Adama Murína a Pavla Stráskeho a zástupcov ľudu Michala Dunča a Adama Ševčíka. V uvedenom roku žilo v Belej 740 daňovníkov. Za daňovníkov sa považovali všetky osoby jedného i druhého pohlavia, zosobášené alebo nezosobášené, vo veku od 18 do 60 rokov. Z celkového počtu daňovníkov bolo 266 sedliakov, 9 želiarov a 15 podželiarov, 5 sluhov, 6 slúžok a 8 remeselníkov. V obci bolo v tom čase 275 domov, od ktorých sa platila daň a žilo v nej celkom 2229 obyvateľov, čo predstavovalo v priemere 8 ľudí na jeden dom.

Ustanovená komisia zistila, že súpisu podlieha 1722 prešporských meríc ornej pôdy v obci. Táto pôdu mali sedliaci v osobnej držbe alebo im bola zverená na základe občianskeho práva. Rozdelená bola do troch tried. Do prvej triedy bolo zaradených 430 prešporských meríc, do druhej triedy 431 a do tretej triedy 861 prešporských meríc. Daň z tejto pôdy predstavovala sumu 229 florénov.

Trhovým mestom pre Belú bol Varín vzdialený asi 2 hodiny cesty pešo alebo na voze a Žilina vzdialená asi 3 hodiny.

Pre zaujímavosť uvedieme i stav dobytka podľa súpisu z roku 1790. V tomto roku chovali v Belej 51 volov, 40 koní, 202 kráv, 98 teliat a 166 oviec a kôz.

Na konci 18. storočia sa začalo sťahovať do Belej i židovské obyvateľstvo, ktoré sa zaoberalo v prevažnej miere obchodovaním a úžerníctvom. V roku 1830 žilo v obci celkom 86 židov. Ich počet sa v ďalšom období znižoval.