Symbolika obce

Súčasný erb obce Belá vznikol v roku 1994. O vystavenie erbovej listiny požiadal vtedajší obecný úrad Heraldický register Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave. Erb zhotovil Heraldický ateliér Imago. Heraldická komisia Ministerstva vnútra skonštatovala, že vychádza z historickej pečate a na základe jej kladného hodnotenia ho Heraldický register odporučil na prijatie obecnému zastupiteľstvu v Belej. Erb tvorí v modrom štíte zlatovlasá svätá Mária Magdaléna v striebornom zlatom lemovanom rúchu, držiaca pred sebou zlatú nádobku.

Heraldická komisia Ministerstva vnútra navrhla spolu s erbom aj formu a farby belianskej vlajky. Vlajka Belej pozostáva z piatich pruhov vo farbách modrej, žltej, bielej, žltej a modrej. Vlajka je dokončená troma cípmi.

Erbová listina bola obci vyhotovená 7. januára 2000. Jej pravosť overili svojimi podpismi predseda Heraldickej komisie Peter Kartous a vládny radca pre heraldickú tvorbu Ladislav Vrtela. Erb Belej je zapísaný v Heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou B-33/94.

Zložitejším problémom než erb je vznik a vývojové zmeny obecnej pečate. Problém je o to komplikovanejší, že staré obecné pečatidlá už neexistujú. Dodnes poznáme len tri zachované odtlačky obecného pečatidla na listinách majetkovoprávnej a administratívnosprávnej povahy. Jednu z nich publikoval Marián Klapita vo Vlastivednom zborníku Považia a dve (resp. tri spolu s Klapitovou) Juraj Fojtík v práci Mestské a obecné pečate Trenčianskej župy.

Kým urobíme sumarizáciu a výklad doteraz objavených a publikovaných pečatí obce Belá, uvedieme stručnú históriu vzniku a vývoja mestských a obecných pečatí na Slovensku. Približne do polovice 17. storočia nemali obce, až na niekoľko výnimiek, vlastný znak a nedisponovali právom pečate. Až po tomto období začala vrchnosť udeľovať richtárom alebo dedinám na svojom panstve právo pečate, pričom im spravidla určovala aj osobitné symboly. Jedným z dôvodov na udelenie pečate bolo zistenie, že prevažná časť richtárov a členov obecnej rady nevie písať, a tak pečať overovala vierohodným spôsobom pravosť písomnosti. Obraz pečate nemusel byť vždy odvodený od erbu, ale mohol byť len zvoleným symbolom obce. Obec používala pečatný obraz na overovanie pravosti písomnosti a nie ako erb. Potvrdzuje to niekoľko skutočností. Pečatný obraz nemal podobu štítu (okrúhle pole nie je náhrada za štít), nebol niekým darovaný a pomerne často sa menil.

Poddanské obce začali mať pečate vo väčšom rozsahu až v druhej polovici 18.storočia v súvislosti s nárastom administratívnej agendy a zabezpečenia styku so župou. Pečať slúžila ako legitimácia dedinského richtára, zastupovala v prípade všeobecnej negramotnosti richtára funkciu jeho vlastnoručného podpisu. Do druhej polovice 18. storočia nebolo presne definované, ktorá obec má právo používať pečať a ktorá nie. Nariadenie Trenčianskej župy vyhotoviť si obecné pečatidlo pochádza z rokov 1784 a 1785. Vyplynulo z potreby potvrdzovať vierohodnosť písomných dokumentov nielen podpisom richtára, ale aj pritlačenou obecnou pečaťou. Túto skutočnosť potvrdzujú dve majetkovoprávne zmluvy z roku 1847 a Mezepis berné obce Bella z roku 1850, na ktorých sa nachádzajú pri menách richtára a prísažných krížiky, keďže nevedeli písať a je tam aj odtlačok obecnej pečate. Trenčianska župa nechala urobiť súpis obcí, ktoré nemali pečatidlo a chýbajúce dala hromadne vyhotoviť. Z tohto obdobia môže teda reálne pochádzať i najstaršie pečatidlo obce Belá.

Po roku 1848 sa viacero obcí odklonilo od pečate z roku 1784 a dali si vyhotoviť nové pečatidlá. Podľa § 5 zákonného článku IV/1898 musela každá obec používať na pečiatke úradný názov obce. Nové pečiatky pre obce sa vyrábali v Budapešti a obec sa mohla rozhodnúť, či chce mať pečiatku nápisovú alebo erbovú.

Pečate mali rôzne rozmery. Niektoré dediny používali pečate s väčším priemerom a niektoré s menším. V Trenčianskej župe sa priemer pohyboval od 16 mm do 45 mm. Obrazová plocha pečatidla pozostávala z legendy a z obrazu (znaku). Legenda mohla mať z priestorových dôvodov formu kolopisu alebo nápisu (podľa toho či bol obraz väčší alebo menší). Až do polovice 19. storočia bývala legenda v latinskom jazyku, neskôr aj v slovenskom alebo maďarskom jazyku. Pečatidlá nemali často uvedený dátum vyhotovenia. Ich vek sa v takom prípade dá odhadnúť len podľa druhu použitého písma v legende.

Motívy obecných pečatí boli rôzne. Z asi osemsto zachovaných variantov pečatí Trenčianskej župy sú najčastejšími motívy poľnohospodárske, ďalej rastlinné a vegetatívne, zvieracie, heraldické a napokon cirkevné.

Na pečatenie sa používal prírodný vosk, ktorý sa farbil veľmi často na čierno alebo červeno. Červený a čierny pečatný vosk bol použitý i na troch spomenutých obecných dokumentoch z rokov 1847 a 1850.

Po zrušení poddanstva v roku 1848 prevzala úlohu tvorby a vydávania pečatí župa a slúžnovské úrady. Zmeny v štátnej a župnej správe v druhej polovici 19. storočia sa odrazili aj v zmenách obecných pečatí. Ustupujú pečate s obrazovými motívmi a stále viac sa začínajú používať nápisové pečate. Používanie symbolov v obecných pečatiach definitívne skončilo v roku 1922.

Nakoniec ešte niekoľko slov k nájdeným odtlačkom pečatí obce Belá. Na dvoch pečatiach, ktoré sú odtlačené na majetkovoprávnych zmluvách z 3. a 18. januára 1847 je v obraze štylizovaný kvetinový ornament. Na tretej pečati, ktorej odtlačok je na Mezepise obce z roku 1850 je postava svätej Márie Magdalény s rukami zopnutými k modlitbe. Motívy sú zrozumiteľné a netreba ich komentovať. Otáznou je ich vývojová postupnosť. Z historického hľadiska je prelomový rok 1848, kedy bolo v Uhorsku zrušené poddanstvo. Do zrušenia poddanstva určoval obsah obecného pečatidla alebo mal na jeho tvorbu rozhodujúci vplyv miestny zemepán. V prípade Pongrácovských dedín to potvrdzujú zachované odtlačky ich pečatí. Na všetkých sú len rastlinné a zvieracie motívy. Pečatidlá bolo potrebné na príkaz župy rýchlo vyhotoviť, aby sa nimi mohli potvrdzovať urbárske regulácie. A tak bolo použité to, čo bolo najjednoduchšie. Po revolúcii v roku 1848, kedy už Pongrácovci nemali priamu možnosť zasahovať do vývoja motívu obecnej pečate, si Belá nechala vyhotoviť nové pečatidlo. Bol na ňom obraz patrónky miestneho kostola sv. Márie Magdalény s rukami zopnutými k modlitbe. Taká je historická realita. Objavené pečate však nemusia byť posledné. Existujúci písomný materiál je natoľko obsiahly, že možnosť objavenia nových odtlačkov je stále aktuálna.